Keď sa začal prach Arabskej jari usádzať, mnohí dávali krajinám, ktoré sa čerstvo zbavili autoritárskych režimov, za vzor turecký politický systém. Symbióza demokracie a politického islamu v Turecku mala inšpirovať najmä lídrov tuniskej jazmínovej revolúcie a po parlamentných voľbách v októbri 2011, ktoré vyhrala islamská strana Ennahda, sa javila ako logické riešenie.

Ani ten najväčší optimista neočakával, že bude možné jednoducho preniesť turecký systém do Tuniska alebo inej severoafrickej krajiny. Rozdielov, najmä v historickom kontexte formovania tureckej vládnej strany AKP a Ennahdy, ich postoju k Západu a vnímaniu islamu, je mnoho. Ak sa dnes pozrieme do ulíc Istanbulu a spomenieme si na masy ľudí na tuniskej ulici Habib Burguiba, kedykoľvek od konca roka 2010, natíska sa otázka, či sa niečím neinšpirovali aj Turci a turecké bezpečnostné zložky pri voľbe intenzity a prostriedkov zásahov proti protestujúcim.
Ako sa vyvinie situácia v Turecku a či prinesie zmenu práve toho, čo malo nie tak dávno inšpirovať iných, sa uvidí.
Obzrime sa však za jazmínovou revolúciou dva a pol roka po jej vypuknutí. Ľudia na hlavnej ulici v Tunise Habib Burguiba, či na námestí Kasbah protestovali za zmenu, ktorá prišla. Dnes ešte nepoznáme jej definitívnu podobu, no autoritársky režim prezidenta Bin Alího je minulosťou. Bohužiaľ, nie všetko, čo predstavoval a čo na ňom ľudia nenávideli, odišlo s ním.  Uvedomujú si to aj Tunisania. Pomaly prichádza vytriezvenie z revolúcie a ľudia si začínajú uvedomovať, že očakávania sa nenaplnia okamžite.

Čo sa zmenilo? V prvom rade, v Tunisku sa konali slobodné všeobecné voľby do Národného ústavodarného zhromaždenia. Vyhrala ich umiernená islamská strana Ennahda, nie však takou väčšinou, aby mohla sama vládnuť a pripravovať ústavu. Opozícia je silná a prijatie ústavy sa nepretržite odkladá, najnovšie na júl tohto roka. Hlasovať sa má o štvrtej verzii, prijatej začiatkom júna, no aj táto rozdeľuje tuniskú politickú reprezentáciu. Nespokojní argumentujú nedodržaním dohodnutého procesu prijímania zmien a zapracovávania prijatých návrhov, momentálne sa dokonca uvažuje o zapojení správneho súdu. Šance na odobrenie nového návrhu ústavy preto nie sú vysoké.

Revolúcia však v niektorých oblastiach zmenu k lepšiemu priniesla. Aktivizovala sa aj občianska spoločnosť, vzniklo niekoľko tisíc mimovládnych organizácií, výrazne sa  posilnila sloboda prejavu a zlepšilo sa postavenie žien. V 217-člennom Národnom ústavodarnom zhromaždení ich sedí šesťdesiatpäť.

Mnoho však ostalo po starom, najmä strach a nedôvera voči polícii. Ministerstvo vnútra bolo jedným zo symbolov represie počas predchádzajúceho režimu, práve pred jeho budovou sa sústredili davy protestujúcich počas revolúcie. Dodnes je obohnané ostnatým drôtom a strážia ho ozbrojenci. Nečudo. Stratená dôvera obyvateľov sa naspäť získava len ťažko. Navyše, ak Tunisania aj počas posledných dvoch rokov vnímajú políciu takmer výlučne len skrz pravidelné a nie vždy primerané zásahy počas protestov, niet sa čo čudovať. Na druhej strane, ak vezmeme do úvahy, že netrpezlivosť, ktorá sprevádza reformné procesy, vyháňa ľudí do ulíc deň čo deň a zhromaždenia sa často vymykajú kontrole, je logické, že polícia zasahuje. Ide o akýsi začarovaný kruh, ktorý nie je jednoduché preťať.

Keď som sa nedávno pýtal Dr. Ahmeda Drissa, profesora medzinárodného práva na Tuniskej univerzite, proti čomu  protestujú ľudia pod oknami môjho hotela, len mykol plecom a pousmial sa. Vraj to už dnes nikto poriadne nevie. Možno proti zatknutiu ženských aktivistiek pred pár dňami. A možno proti niečomu úplne inému.

Situáciu v krajine zhoršujú aj aktivity radikálnej islamskej skupiny Ansar al-Šaría, ktorej je pripisovaný, okrem mnohých iných, aj útok na americkú ambasádu v septembri 2012, a ktorá volá po vytvorení tvrdej opozície voči sekularizmu, ktorý predstavujú súčasné vládne sily.

Paradoxne, práve aktivity tejto skupiny, majú po dlhom čase pozitívny dopad na vnímanie polície zo strany obyvateľov. Policajti zasahujú proti protestujúcim z jej radov, ktorí sa snažia zhromaždenia zbytočne vyostrovať. Do akej miery sa priepasť podarí preklenúť sa odhaduje len ťažko. Strach a nedôvera pramenia z dlhoročnej trpkej skúsenosti. Tá nemôže byť prekonaná len tým, že polícia pre zmenu použije násilie proti iným. Tunisko zúfalo potrebuje nanovo vybudovať legislatívny a inštitucionálny rámec, o ktorý sa reforma bezpečnostných zložiek oprie.

Najväčším problémom a nebezpečenstvom pre budúcnosť krajiny, sú netrpezlivé a niekedy nereálne očakávania. To, čo by malo byť prostriedkom, väčšina vníma ako konečný cieľ. Inými slovami, mnohí vidia riešenie svojej neutešenej ekonomickej situácie, vyriešenie vysokej miery nezamestnanosti a iných spoločenských problémov práve vo formálnom dovŕšení prechodu k demokratickému zriadeniu. Či už prijatie ústavy, alebo prvé riadne voľby uskutočnené na jej základe, sú tým, k čomu sa utiekajú, neuvedomujúc si, že tieto sú len začiatkom omnoho ťažšej a dlhšej cesty.

Menšie či väčšie demonštrácie sú dnes na dennom poriadku a dotvárajú kolorit hlavného mesta tak, ako bariéry z ostnatého drôtu a pripravené vodné delá. Tunisania protestujú, lebo stále čakajú na lepší život, ktorý im bol sľúbený. Ústava a voľby možno prinesú viac voľnosti a politickej, či osobnej slobody. Samy o sebe však ekonomickú situáciu nezlepšia. Bohužiaľ, mnoho Tunisanov je presvedčených o opaku.

Keď príde úplné vytriezvenie, nie je vylúčené, že sa do ulíc vrátia v omnoho vyšších počtoch. Aj na príklade Slovenska sa dá ukázať, že čo sa teraz javí ako konečný cieľ, môže byť len jedným z míľnikov na omnoho dlhšej púti. Po nežnej revolúcii a osamostatnení prišlo na rad zbavenie sa “mečiarizmu”, nasledovalo členstvo v EÚ a NATO, či vstup do Eurozóny. Ako vidíme dnes, tieto méty neboli konečnými cieľmi, pred nami stále stoja ďalšie a ďalšie výzvy.

Namiesto živelných protestov, ktoré dnes ani zďaleka neplnia taký účel, ako pred dva a pol rokmi, by sa Tunisania mali naučiť vytvárať systematický tlak v organizovanej občianskej spoločnosti, hľadať konštruktívne kanály pre dialóg medzi občianskou spoločnosťou a predstaviteľmi krajiny,  a hlavne uvedomiť si, že niekedy aj celé roky sú len okamihom v dejinách.

Tomáš Špavelko
Autor je riaditeľom programu Transfer of Know-How v Slovenskej atlantickej komisii. V Tunisku manažuje projekt zameraný na odovzdávanie slovenských skúseností v rámci reformy bezpečnostného sektora.