Čo ruská agresia skutočne znamená pre Slovensko?

Ako povedal ukrajinský prezident Volodymir Zelenskij, vojna na Ukrajine trvá už od roku 2014, a teda hrozba jej eskalácie nepredstavuje úplné prekvapenie. Na Slovensku sme si jej prítomnosť takmer nevšimli, málokedy je predmetom celospoločenskej diskusie (aj keď máme odborníkov a novinárov, ktorý túto tému dlhodobo a výborne pokrývajú), zvykli sme si na ňu v naivnej predstave, že nás sa predsa nedotýka.

Slovenská verejná mienka je už dávno terčom ruskej informačnej vojny

Vojna má ale mnoho podôb, neprejavuje sa len prítomnosťou nepriateľských vojsk na cudzom území. Tento konflikt sa odohráva aj na Slovensku, vo verejnom priestore a na sociálnych sieťach, kde je verejnosť dlhodobo a systematicky masírovaná pro-ruskou propagandou mnohými domácimi aj zahraničnými, politickými aj nepolitickými aktérmi.

V tejto oblasti konfliktu dlhodobo prehrávame. Nedávne zistenia z GLOBSEC Vulnerability Indexu o Slovensku potvrdzujú, že ľahká manipulovateľnosť slovenskej verejnej mienky je našou najväčšou zraniteľnosťou.  Takáto slabina sa dá mimoriadne ľahko využiť, pretože po ôsmich rokoch systematického rozširovania dezinformácií, historického revizionizmu, manipulácií a démonizácie demokratických aktérov, značná časť slovenského obyvateľstva nie je schopná rozlíšiť obeť od agresora.

Mýty a legendy, ktoré nám škodia

Za úspechom pro-kremeľskej propagandy nestoja len jej strojcovia a vykonávatelia, ale aj iné faktory, vrátane prežívajúcich národných mýtov, ktoré naše školstvo a mnohí verejní činitelia stále nekriticky potvrdzujú, či už na hodinách dejepisu alebo vo verejnom diskurze.

Jeden z takýchto príkladov je pretrvávajúci štúrovský mýtus o Rusku ako o majáku „v hlbokej noci nášho života“. Takáto interpretácia síce mohla mať aké-také opodstatnenie v 19. storočí a čase maďarizácie, v geopolitických reáliách 20. a 21. storočia sa však javí komicky a nebezpečne.

Naozaj chceme hľadať náš "maják" v režime, na ktorého čele je už viac ako dvadsať rokov bývalý príslušník KGB, ktorý likviduje politických oponentov a občiansku spoločnosť, rehabilituje stalinizmus, participuje v množstve zamrznutých konfliktov a otvorene sa hlási k túžbe obnoviť sovietsku sféru vplyvu, z ktorej sme sa v 90. rokoch úspešne vymanili?

Strata historickej pamäte

Popri mýtoch a legendách o „všeslovanskej vzájomnosti“ je ďalším faktorom v našej neschopnosti čítať súčasnú situáciu, ktorej čelí náš sused, celospoločenská strata historickej pamäte. Nebolo to predsa tak dávno, čo nás okupovali vojská Varšavskej zmluvy, pod vedením Sovietskeho zväzu, krajiny, ktorej rozpad Putin označil za „najväčšiu geopolitickú tragédiu 20. storočia“, a ku ktorej autoritárskym praktikám sa jeho režim hrdo hlási. Podobne sme zabudli aj na fakt, že počas Druhej svetovej vojny naše územie oslobodzovali aj ukrajinskí a rumunskí vojaci.

Je zaujímavé, že napriek týmto faktom sa koncept „slovanského bratstva“ vždy vzťahuje len na idealizovanú predstavu o Rusku, zatiaľ čo solidarita s Ukrajinou, taktiež slovanským štátom, ktorého obyvatelia momentálne tŕpnu obavou o bezpečnosť seba a svojich blízkych, slovenskú verejnú mienku veľmi nedojíma.

Čierna je biela

V záplave dlhodobej propagandy a newspeaku, ktorého zosobnením bol protest „proti vojne“ zorganizovaný SMERom, a kde viali vlajky s Putinovou tvárou či kosákom a kladivom, nevidíme do očí bijúce skutočnosti. Naratívy dlhodobo šírené pro-kremeľskými trollmi podnecujú anti-amerikanizmus a tvrdia, že krajina, ktorá od začiatku Studenej vojny garantovala bezpečnosť a slobodný demokratický rozvoj západnej Európy prostredníctvom Marshallovho plánu, a vďaka ktorej bezpečnostným garanciám v štruktúrach NATO Slovensko môže slobodne na tomto rozvoji participovať, má údajne byť náš nepriateľ.

Podobne absurdné je vnímanie ponuky prítomnosti tisícky spojeneckých vojakov NATO na našom území ako „politicky nepriechodné“. Jedná sa predsa o podporu z organizácie, ktorej sme členom a naši vlastní vojaci sa v rámci nej podieľajú na rovnakých aktivitách v Lotyšsku či Estónsku. Nejedná sa o „cudzích vojakov“, keďže aj my sme NATO. Akékoľvek gesto posilňujúce našu bezpečnosť v čase rozpínajúcej sa ruskej agresie je vítané a nemal by o ňom rozhodovať ukričaný dav na ulici, ale demokraticky zvolená vláda.

O nás bez nás

Hoci štátni predstavitelia postupne reagujú na hrozbu, ktorej čelíme, a hoci táto téma postupne rezonuje aj v médiách, nie je jasné či si uvedomujeme fakt, že akékoľvek prejavy nejednoty Západu či už v štruktúrach EÚ alebo NATO v tejto situácií nepovedú len k tragickým dôsledkom pre Ukrajinu.

Slovensko je Kremľom vnímané ako bývalý a potenciálny budúci satelit, na ktorý si otvorene nárokuje. Ak by NATO vyhovelo Putinovej požiadavke vrátiť sa k stavu pred rokom 1997, znamenalo by to stiahnutie vojakov, techniky a výzbroje zo Slovenska, v dôsledku čoho by sme ako krajina zostali totálne nechránení pred situáciou, ktorú momentálne zažíva Ukrajina.

Neposkytnutie pomoci Ukrajine v tomto kľúčovom momente by vyslalo signál, že veľké geopolitické mocnosti sú opäť ochotné deliť si sféry vplyvu, ktorým menšie štáty padnú za obeť. To by znamenalo nielen stratu suverenity, ale pre štáty nachádzajúce sa v ruskej sfére, určite aj stratu demokratického smerovania tak, ako to vidíme napríklad v Bielorusku. Situáciu „o nás bez nás“ už sme tu mali raz mali a návrat k týmto pomerom rozhodne nie je v záujme Slovenska.

Článok bol pôvodne publikovaný v denníku SME